LIEČIVÉ RASTLINY POZNALI UŽ NAŠI DÁVNY PREDKOVIA
Nikto síce presne nevie, čo naši dávni predhistorickí či historický predkovia vlastne jedávali, rastliny však určite patrili k ich každodennej strave. Bolo to nevyhnutné už aj preto, lebo ľudský organizmus si bezpodmienečne žiada vitamíny, teda látky potrebné pre život. Tieto látky si ľudský organizmus na rozdiel od rastlinného nevie syntetizovať sám, ale musí ich prijímať v potrave. Ak to tak nie je, dochádza najskôr k prejavom ich nedostatku a neskôr k vážnym zdravotným problémom.
Samozrejme, rastliny slúžili našim predkom nielen ako zdroj životne dôležitých vitamínov, ale už v dávnych časoch si ľudia výživnými semenami niektorých rastlín tíšili hlad a šťavnatými plodmi uhasínali smäd. Okrem toho prišli ľudia počas svojho vývinu už veľmi skoro na to, že niektoré byliny zmierňujú rad ťažkostí, dokonca ich aj odstraňujú. Okúsili aj tajomný, omamný alebo psychoaktívny účinok niektorých rastlín; tie potom pokladali za dar bohov, ktorý im bol zoslaný, aby tak mohli nadviazať spojenie s vyššími silami.
Z vykopávok pohrebísk sa v niektorých prípadoch dokonca dozvedáme, ktoré rastliny boli u našich dávnych predkov zvlášť obľúbené. V najmenej 60 000 rokov starých hroboch v Egypte a Mezopotámii, ale aj v kolových stavbách pri Bodamskom jazere sa našli zvyšky liečivých rastlín, medzi nimi napríklad semená rebríčka obyčajného (Achillea millefolium) a ibiša lekárskeho (Althacea officinalis), ktoré sú ešte dnes cennými prírodnými liečivami. Nie je známe, na ktoré ťažkosti alebo choroby sa bylinky používali, pretože písomné záznamy o presnom používaní rôznych liečivých rastlín existujú až z neskoršieho obdobia. K najobsažnejším záznamom na tomto poli patrí egyptský papyrusový zvitok z roku 16. pred Kristom – „Ebersov papyrus“, pomenovaný podľa nemeckého egyptológa Georga Ebersa (1837 – 1898). Tento vzácny spis, pochádzajúci z vykradnutého hrobu, získal G.Ebers v roku 1873 pre isté nemecké múzeum.
Zvitok má dĺžku viac ako 18m a obsahuje celkove 877 samostatných textov. Nájdeme tu opisy liečivých receptúr z egyptskej lekárskej vedy, ale aj vtedajšie neodmysliteľné zaklínadlá a čarovné formuly. Rastliny, ktoré sa najviac spomínajú v Ebersovom papyruse, sú myrha (Commiphora molmol) a cesnak (Allium sativum). Približne v tom istom čase vznikli aj v Indii prvé záznamy o použití prírodných liečiv. Védy obsahujú hymnickú zbierku, ktorej názov sa dá približne preložiť ako „Sväté poznatky“, kde sú nespočetné údaje o liečivých rastlinách dávnej Indie. V „Charaka Samhita“, zborníku lekárskych rozpráv, ktoré okolo roku 700 pred Kristom spísal indický lekár Charaka (pričom ich pôvod je pravdepodobne omnoho starší), nájdeme dokonca zoznam 1 500 liečivých rastlín. Aj v starej Číne sa zostavili pomerne rozsiahle lekárske diela s niekoľkými stovkami bylín a s ich opisom použitia.
Okrem toho treba pripomenúť, že už v dávnych dobách sa progresívna lekárska veda vyspelejších európskych a ázijských kultúr snažila očistiť od mágie a nadprirodzených bytostí, ktoré predtým pri ošetrovaní pacientov hrali dôležitú úlohu. Už grécky lekár Hippokrates (460 až 377 pred Kristom) sa zasadil o to, aby sa choroby začali chápať ako prirodzené fenomény a aby ošetrovanie chorých prebiehalo bez rituálov. Tento revolučný názor ovplyvnil viacerých serióznych následníkov Hippokrata, ako bol jeho krajan Dioskurides, ktorý žil v 1.storočí po Kristovi a v ktorého spise „Materia medica“ je uvedených 800 liečivých bylín, alebo Galenos (okolo 129 až 199), rímsky lekár gréckeho pôvodu., ktorý napísal stovky lekárskych rozpráv a ovplyvnil európsku medicínu na nasledujúcich 1 500 rokov. Predovšetkým arabskej lekárskej vede vďačíme za to, že sa zachovali aj po páde Rímskej ríše a ďalej rozvíjali liečiteľské poznatky z obdobia staroveku. V tejto súvislosti sa žiada spomenúť hlavne arabského učenca Aviccenu (980 – 1037), o.i. autora známej encyklopédie Canon medicinae, ktorá bola až do 17.storočia pre európsku medicínu nepostrádateľnou učebnou pomôckou.
V EURÓPE SVOJMU ROZŠÍRENIU LIEČIVÉ BYLINKY VĎAČIA HLAVNE KLÁŠTOROM
V strednej Európe sa na začiatku stredoveku snažili o zachovanie a rozvoj lekárskych poznatkov najmä kláštory. Za ich hrubými múrmi sa nielen prepisovali staré písomnosti, ale zakladali sa aj špeciálne záhradky s liečivými rastlinami, v ktorých sa pestovali byliny pre potreby kláštora, ale aj na ošetrovanie chorých z okolia. Z toho dôvodu mnohé kláštory vlastnili dobre členené kláštorné záhrady s domácimi a cudzokrajnými rastlinami a okrem toho viedli aj špeciálne nemocnice alebo hospice.
Knihy o liečivých rastlinách sa sprvu písali len v latinčine a namáhavo sa ručne prepisovali. Po vynáleze kníhtlače (Johannes Gutenberg, 1400 až 1468) sa však čoraz častejšie začali objavovať knihy o bylinách nie v latinčine, ale v národných jazykoch (najmä v nemčine), a čo je hlavné, boli dostupné aj menej zámožným, čím sa bylinárstvo v 15. a 16. Storočí značne rozšírilo aj medzi bežné obyvateľstvo. Známe knihy o liečivých rastlinách z toho obdobia sú Kniha o bylinkách od Hieronyma Bocka (1498 – 1554) a nová kniha o bylinkách od Leonarda Fuchsa (1501 až 1566), z ktorej sa zachovalo niekoľko exemplárov, takže dnes môžeme obdivovať rozsah poznatkov, exaktnosť prístupu, a napokon i krásu cenných drevorytín.
Potom čo sa niekoľko tisícročí liečili rôzne choroby skoro výlučne bylinami, nastal v 19. A 20. storočí zvrat. Vďaka veľkému pokroku v chémii začalo byť možné izolovať z rastlín ich účinné látky, napríklad morfium z maku siateho, a cielene uplatňovať pri liečení len vybrané substancie. Neskôr sa dokonca podarilo vyrobiť niektoré účinné látky synteticky alebo ich zmeniť tak, aby sa ich účinok vystupňoval.
V dôsledku toho začal farmaceutický priemysel prírodnú medicínu zatláčať stále viac do úzadia. Kým v 30 rokoch minulého storočia bolo ešte 90 percent liečiv na rastlinnej báze, zmenil sa tento pomer v priebehu niekoľkých desaťročí výrazne v prospech farmaceutických produktov, ktoré sa napokon úplne presadili. V súčasnosti sa však opäť čosi zmenilo. Podnietila to určitá strata dôvery k farmaceutickým liečivám, čo je dôsledok aj niekoľkých nešťastných chýb pri zavádzaní nových medikamentov.
Najznámejším príkladom farmakologického omylu bol pravdepodobne škandál, ktorým sa pred niekoľkými desaťročiami smutne preslávil upokojujúci prostriedok Contergan. Jeho užívanie tehotnými ženami spôsobilo, že sa v Nemecku a Veľkej Británii narodilo viac ako 3000 znetvorených detí. Ale aj zverejnenie bezpočetných vedľajších účinkov pri určitých farmaceutických liečivách spôsobilo, že dnes sa mnohí ľudia stali omnoho opatrnejšími pri užívaní týchto medikamentov. Pri menších problémoch sa radšej vracajú osvedčeným rastlinným domácim prostriedkom z čias našich prababičiek.
