AKO POSTUPOVAŤ AK SA ROZHODNEME ZBIERAŤ LIEČIVÉ BYLINKY SAMI
Všetci, ktorí byliny zbierajú sami, robia niečo pre svoje zdravie z viacerých hľadísk: pohybujú sa na čerstvom vzduchu a v budúcnosti sú lepšie pripravení na drobné boľačky, aké sa každú chvíľu môžu vyskytnúť. Pri zbere liečivých bylín musíme mať na pamäti vždy niekoľko zásad, ináč naše úsilie neprinesie úžitok, ale rýchlo vyjde nazmar.
Všeobecné zásady
Kto chce byliny zbierať ráno, mal by čakať, kým slnko úplne vysuší rosu na kvetoch a listoch. Platí pravidlo, že zbierať sa má len časť listov a kvetov, aby sa rastlina nepoškodila a aby zvyšné kvety potom mohli vytvoriť semená. Okrem toho je dôležité vedieť, že niektoré časti rastlín sa majú zbierať len v určitom ročnom období. Semená sa bežne zbierajú až po dozretí, kým korene skoro na jar alebo na jeseň, pretože vtedy sa veľa rastlín nachádza vo fáze odpočinku a väčšinu užitočných látok majú uskladnenú práve v podzemných orgánoch.
Znečistenie hnojivami alebo pesticídmi
V súčasnosti existuje pri zbere divo rastúcich bylín riziko, že sú znečistené hnojivami, insekticídmi alebo výfukovými plynmi, najmä ak rastú v blízkosti poľnohospodárskych plôch alebo na kraji cesty. Z toho dôvodu sa odporúča vysadiť si vo vlastnej záhrade také rastliny, ktoré sa vyskytujú v jej okolí. Pri zbere všetkých rastlín vo voľnej prírode platí: zbierať podľa možnosti na neznečistených stanovištiach a rastlinu v každom prípade poriadne opláchnuť.
Ohrozenie pásomnicou
Aj vtedy, keď sa zbierajú byliny alebo plody v lese na miestach, kde sa nepočíta so znečistením pesticídmi alebo výfukovými plynmi, treba dbať na niektoré bezpečnostné opatrenia. Napríklad hrozí nebezpečenstvo nákazy pásomnicou, ktorej larvy napádajú ľudskú pečeň a môžu ju ťažko poškodiť. Vajíčka pásomnice nie sú voľným okom viditeľné. Môžu sa nachádzať napríklad na jahode obyčajnej (Fragaria vecsa) alebo aj na listoch nízko rastúceho lipkavca marinkového (Galium odoratum), ktoré sa ľahko dostanú do styku s líščími výkalmi. Preto sa odporúča všetky rastliny nazbierané v lese pred konzumáciou riadne umyť. Mimochodom, sušenie ani zmrazenie neodstraňuje hrozbu nákazy, ale až ohratie na 60°C.
Ochrana prírody
Pri zbere divo rastúcich bylín je potrebné mať na pamäti, že niektoré obľúbené byliny používané ako korenie alebo v liečiteľstve, sú chránené a ich zber nie je povolený. V takom prípade nie je od veci pestovať si želanú rastlinu v záhrade alebo v kvetináči na okne. Na chránenom území, ktoré je označené tabuľkou, je každé trhanie rastlín alebo ich častí prísne zakázané. Tu sa nesmú zbierať ani také druhy, ktoré nie sú chránené.
SUŠENIE S SKLADOVANIE
Mnohé liečivé byliny si chcú ľudia odložiť, teda uskladniť na čas, keď sa vyskytne určitá choroba. Uskladnenie je však možné len v tom prípade, ak sa nazbierané rastliny najprv podrobia istým procesom. Jedným z najčastejšie používaných spôsobov je práve sušenie bylín. Rastliny určené na sušenie spracujte čo najskôr, podľa možnosti hneď po zbere. Na sušenie im vyberte teplé tienisté miesto, kde je zaručená aj dostatočná výmena vzduchu, napríklad povalu domu.
Celé rastliny sa vešajú na trám vo zväzkoch vrcholcovými časťami nadol (nie viac ako desať rastlín v jednom zväzku). Narezané listy, výhonky a korene môžete poukladať na gázu alebo kuchynský papier. Navrhujeme položiť gázu alebo papier na drôtenú mriežku, aby vzduch prúdil aj odspodu. Čas potrebný na sušenie závisí od množstva vody a od hrúbky jednotlivých rastlinných častí. Pravidelne kontrolujte rozložené byliny a odstraňujte plesnivejúce časti. Okrem toho odporúčame väčšie kusy častejšie obracať. V podstate je sušenie možné aj v rúre pri asi 50°C alebo v mikrovlnnej rúre, pričom aróma alebo terapeutické vlastnosti sa nie vždy úplne uchovajú.
Uskladňovaný sušený rastlinný materiál býva veľmi ľahký a pôsobí dosť krehko. Na úschovu sú vhodné sklené alebo porcelánové nádoby, ale aj papierové a látkové vrecká. Väčšinou je možné byliny aj mraziť, v mnohých prípadoch si uchovajú aj výživné a účinné látky a arómu.
BEZPEČNÉ ZAOBCHÁDZANIE S LIEČIVÝMI BYLINAMI
Pravda, presvedčenie, že užívanie liečivých bylín je oproti farmaceuticky vyrobeným medikamentom úplne bez rizika, je nebezpečné a mylné. Bylinné liečivá sa musia používať cielene. Pritom sa v žiadnom prípade nesmie prekročiť predpísané množstvo, aby sa nevyskytli nežiaduce, alebo dokonca život ohrozujúce vedľajšie účinky. Schopnosť bylinného liečiva ovplyvniť telesné funkcie je závislá od druhu účinnej zložky, ale aj od prijímaného množstva.
Ozrejmiť si to môžeme na príklade v strednej Európe rozšíreného náprstníka červeného (Digitalis purpurea). Je to rastlina obsahujúca glykozidy účinné na srdce, ktorá už zachránila život nespočetným pacientom. Účinné látky náprstníka sa využívajú pri srdcovej insuficiencii (nedostatočnosti), čo je ťažké ochorenie srdcového svalu. Toto cenné liečivo zaviedol do medicíny anglický lekár a botanik William Withering (1741 – 1799), ale skutočnou objaviteľkou bola neznáma bylinkárka, ktorá pacientov so srdcovou nedostatočnosťou už dlhší čas úspešne liečila výťažkom pozostávajúcim z viac ako dvadsiatich rôznych rastlín. Withering prišiel veci na koreň a objavil, že práve náprstník červený má výrazný pozitívny účinok. Samozrejme, tento blahodarný srdcový liek sa smie užívať len vo veľmi presne vymedzených dávkach, pretože už jedenapolnásobok môže byť smrteľný.
Pri liečbe bylinnými medikamentmi dochádza k chybám nielen pri stanovení diagnózy a pri medikácii, ale aj pri zbere a príprave liečivých bylín. Neslobodno si napríklad v žiadnom prípade pomýliť v strednej Európe hojnú angeliku lesnú (Angelica sylvestris), ktorá sa často užíva pri kašli, s veľmi podobným, ale smrteľne jedovatým bolehlavom škvrnitým (Conium maculatum). Aj pri príprave mnohých bylinných liečiv treba dbať na presné dávkovanie a prípravu, lebo inak sa nedocieli požadovaný účinok, ba môžu sa vyskytnúť nežiaduce vedľajšie účinky.
Osobitná nepatrnosť je na mieste aj pri liečbe detí. Dávka musí byť podstatne menšia vzhľadom na ich nižšiu telesnú hmotnosť. Podobne je to aj v prípade starších ľudí. A samozrejme, pri liečbe tehotných žien je potrebná zvláštna opatrnosť a každé užitie bylinného liečiva treba vopred konzultovať s lekárom.
Okrem toho platí o prírodných produktoch to, čo je pre mnohých ľudí pri farmaceutických výrobkoch samozrejmosťou: nesmú sa v žiadnom prípade užívať dlhodobo.
V obchodoch, ktoré sa zaoberajú predajom liečivých bylín Vám riziko pomýlenia si niektorých druhov nehrozí. Vo väčšine ponúkaných rastliniek nenájdeme ani nebezpečné a ani zdraviu škodlivé rastliny.
Preto ak nemáte dostatok informácii a skúseností zo zberom byliniek a máte možnosť si tieto objednať, určite odporúčame túto možnosť.
Vynikajúcu ponuku kvalitných byliniek nájdete samozrejme aj na tejto stránke:
PRÍPRAVA BYLINNÝCH LIEČIV
Existujú rôzne metódy prípravy bylinných liečiv. Najdôležitejšie v krátkosti uvádzame.
Zápar (infusum)
Zápar alebo čaj je najjednoduchšia metóda prípravy listov a kvetov. Časti rastlín sa zalievajú vriacou vodou (približne 2 polievkové lyžice sušiny na 500 ml vody). Výluh sa nechá 5-10 minút prikrytý stáť, následne sa scedí. Potom sa môže piť alebo prikladať na zranené alebo boľavé miesta.
Odvar
Na extrakciu účinných látok z kôry alebo časti koreňov treba vynaložiť väčšie úsilie. Zvyčajne sa tieto rastlinné časti dávajú na istý čas do horúcej vody a nechajú sa variť na miernom ohni; po odstavení sa nechajú pár minút stáť a potom sa scedia.
Studený výluh (macerát)
Keďže teplo môže účinné látky liečivých rastlín zničiť, musí sa v niektorých prípadoch pripraviť studený výluh. Dve polievkové lyžice bylín sa prelejú pol litrom studenej vody a výluh sa nechá stáť cez noc. Po scedení sa použije podobne ako odvar.
Tinktúra
Pri príprave tinktúr sa uvoľňujú určité látky z rastlinného materiálu alkoholom. Tinktúry majú často silnejší a niekedy výrazne odlišný účinok ako zápary a odvary, obsahujúce len účinné látky, ktoré sú rozpustné vo vode.
Bylinkový kúpeľ
Na bylinkový kúpeľ vlejeme 500 ml scedeného záparu do tečúcej vody. Na očný kúpeľ nám, prirodzene stačí pomerne malé množstvo. Očný kúpeľ, ktorý sa zväčša môže opakovať až trikrát denne, by sa nemal robiť dlhšie ako 2 – 3 týždne.
Inhalácia
Inhalácia je obľúbenou metódou pri liečbe dýchacích ciest. Inhalačná tekutina sa pripravuje nasledovne: Do misy dáme 25g vhodnej rastliny, napríklad rumančeka kamilkového (Matricaria recutita), a prelejeme 1 litrom vriacej vody. Zápar necháme 15 minút lúhovať. Potom si uterákom prikryjeme hlavu nad misou a asi 10 minút vdychujeme výpary. Po inhalácii sa istý čas treba zdržiavať v teplej miestnosti, aby si dýchacie cesty pomaly opäť zvykli na chladnejší vzduch a uvoľnený hlien mohol odtiecť.
Ústna voda
Tekutiny na kloktanie a vyplachovanie úst alebo hrdla väčšinou obsahujú adstringentné látky, ktoré spôsobujú stiahnutie sliznice úst a hrdla, vďaka čomu sa sliznica lepšie hojí. Použiť sa dajú zápary a odvary. Po ich scedení a vychladnutí použijeme 100 – 150 ml na kloktanie.
Bylinková šťava, bylinkové víno a bylinkový likér
Čerstvú šťavu používame hlavne vtedy, ak telu chceme dodať látky, ktoré sú citlivé na teplo, napríklad niektoré vitamíny. Šťavy z tých častí rastlín, ktoré neobsahujú veľa vody, musíme väčšinou zriediť.
Pri výrobe bylinkového vína prelejeme za hrsť čerstvých bylín fľašou suchého vína a necháme približne týždeň lúhovať. Po filtrácii môžeme víno použiť.
Na výrobu bylinkového likéru použijeme namiesto vína vysoko percentný alkohol; v ňom sa musia rastliny niekoľko týždňov lúhovať, potom ich odfiltrujeme. Presný čas aj množstvo bylín závisia od želanej chuti.
